rafinovana

že mamu máme len jednu,ale i ona musí rešpektovať našu dospelosť,dozrievanie a samostatnosť v rozhodovaní o sebe a svojom živote.
Treba si sadnúť a vpáliť to do očí,ak nepomohla rozumná debata.
Predsa nebudeš žiť v jej tieni.
To by mala každá máma chápať aj napriek jej láske k nám,deťúrencom ;)
Tož,veľa zdaru a mame zdravia.

mama si o veľa vecí koleduje a keď sa jej postaví niekto na odpor, tak je koniec...pretože jej citové vydieranie nepozná hraníc...mali prísť na dovolenku ku mne, nechcem ich tu..akurát otec si to všetko odskáče, lebo on sa veľmi tešil...má prísť len on sám? to pochybujem, že spraví...doma sa obaja pohádajú a oheň je na streche... takže kto je zasa najväčší rozbíjač všetkého? ...

citove vydieranie je veru velka zbran, asi kazdy sme ho pouzili niekedy. Radu ti dat neviem, ja som rodicov postavila pred hotovu vec, a mohli si vybrat, ci budu na strane dcery alebo nie. s otcom som to veru tiez mala tazke, tiez rad pouziva tuto zbran.
mozno by ste si mali sadnut a porozpravat sa o tom, nielen vy dve s mamou, ale cela rodina. mozno ostatni pocituju to co ty.....

a čo keď nastane taký problém, že mama nechce komunikovať??? to je aj problémom ich manželstva..a pohár trpezlivosti raz pretečie...a nechcem byť tým spúšťačom...je lepšie byť medzi 2 mlynskými kameňmi ako byť dcérou v našej rodine...

tak nech len pocuva :)
normalnym hlasom, chladnou hlavou je vysvetlit, ze to vsetko robite pre nu, a ze aj ty mas vlastny stres, a ci chce alebo nie, vlastny zivot. jednoducho sa s tym zmierit musi.
bohuzial neviem ti poradit :(

.... asi ťa aj chápem, ale neviem ti poradiť ...ja až do poslednej chvíle jej života som sa jej podriaďovala, nikdy som nemala odvahu jej protirečiť, alebo ju upozorniť na to, že už nevládzem ..... stále som mala pocit, že je mojou povinnosťou urobiť všetko aby sa ona v starobe cítila v bezpečí aby cítila, že nech sa stane čo sa stane ja som pri nej....
boli to veľmi ťažké roky , ale ani teraz by som sa nevedela správať inak napriek tomu, že viem, že to mohlo byť aj inak
Skúste to všetko vydiskutovať spoločne v rodine v kľude ...za pokus to určite stojí , len dávaj pozor aby ste sa nepohádali ....

keď to nejde podobrotky, tak to asi pôjde pozlotky...ja jej poviem niečo v úplnej vážnosti, ona to obráti na žart...akokeby nechcela chápať, čo jej hovorím...
ja mám asi tú istú povahu, ako ty, proste byť jej na pomoci, nech sa deje, čo sa deje..ale už som vyčerpaná z tých nekonečných hľadaní takých riešení, ktoré uspokoja všetkých...
lebo mám strach, že keď o ňu prídeme, budem si to vyčítať..
je to taký bludný kruh

mam doma podobne... problem u nas je, ze mama sa snazi riadit moj zivot ako keby som mala tri roky, niekedy jej musim velmi dorazne pripominat, ze to tak neni... sice chapem, ze mi chce dobre, ale rovnako ma to ubija... no a tiez si vypocujem aka som nervozna, len zaujimave je, ze nervozna som vzdy az ked prijde domov, dovtedy dobra naladka...nastastie u mna sa to strieda aj "s obdobiami sucha", tak vtedy docerpavam energiu... keby viem ako to riesit uz to spravim... myslim, ze kazdy kto to zazil vie, ze aj ked sa s takymto rodicom porozpravate, tak to bud nepochobi vobec, alebo to pochopi, mozno tyzden je inak, ale potom sa vrati do stareho... stareho psa proste novym kuskom nenaucis...no a potom mam este jedneho kamarata od zakladnej skoly, ktory uz chronicky pozna mojich rodicov, ma podobnych rodicov, tak sa postazujem a je mi o kusok lepsie...ale riesenie to neni....

viem dobre čo to je, tiež ani v dospelom veku neviem rodičom nič povedať na rovinu a radšej si vymýšľam rôzne príbehy, hneď by ma odsúdili lebo správne je len to čo si myslia oni.koniec.bodka.mojou jedninou zbraňou je nehovoriť nič a ak ak nastane tento problém prevrátiť oči a odísť z miesntosti...viac sa k tomu nevračať za každých okolností, ale tiež to neni ideál...

tak toto si trafila klincek po hlavicke... mama mi chce len dobre..a ked sa vzoprem tomu a stane sa mi nieco neprijemne, pride jej oblubena veta: ja som ti to hovorila...a tak dokola...teraz to vyzera u nas tak, ze uz mesiac som nebola doma, neprezvaname si, nepiseme si sms, nevolame si...ona to ponala dost razantne, tak neviem, dokedy to takto bude ...a so stazovanim..uz otravujem tolkych ludi tymto problemom, ze mi to je uz fakt neprijemne..ale riesenie sa nejake musi najst..len sa bojim, aby uz nebolo neskoro :(

tiez som pristupila na tuto taktiku - nic jej nevraviet...potom sa od inych dozvedela, co som robila, kde som bola.. ale nemam tu povahu fungovat stale takto ..tak neviem,co s tym..lebo toto tiez nie je riesenie..aj tak by sa to dostalo do maminych usi...a najma, ja som za to, aby sme si uprimne vsetko povedali..len tam moja uprimnost niekedy dost naraza na jej vykladani si mojich rozhodnuti..tak to tiez nie je bohvieco..